Kapitola 13 – To, čo nepovedal
549 Words
(pohľad Petra)
Nikdy si nemyslel, že sa to stane takto.
Že raz bude stáť pred cudzím bytovým domom…
a rozmýšľať, či má zaklopať.
Alebo odísť.
Sedel v dodávke.
Motor už dávno zhasol.
Ruky mal položené na volante.
A hlavu plnú jej.
Elena.
To meno si opakoval v hlave častejšie, než by si priznal.
Nemalo by to tak byť.
Vedela to ona.
Vedel to aj on.
A aj tak…
Zatvoril oči.
Vrátil sa mu ten moment.
Silvester.
Ohňostroje.
Jej tvár tak blízko, že nemusel premýšľať.
A potom včerajšok.
Jej hlas.
Tomáš.
Ten strach, ktorý už poznal.
Zovrel ruky.
„Nemal by som…“ zašepkal si.
Ale myšlienky neposlúchali.
A keď mu večer prišla správa…
Ďakujem.
Len jedno slovo.
Pozeral naň dlho.
Príliš dlho.
Mohol odpísať jednoducho.
Krátko.
Bez emócií.
Neodpísal.
Nie preto, že nechcel.
Ale preto…
že nevedel ako.
Dni plynuli.
Práca, balíky, adresy.
Ľudia prichádzali a odchádzali.
Ale ona…
zostávala.
V myšlienkach.
V tichu medzi zastávkami.
A potom ju nevidel.
Jeden deň.
Druhý.
Zvláštne ticho.
Zastavil sa pred jej bytovkou.
Bez balíka.
Bez dôvodu.
Len tak.
A vedel, že niečo nie je v poriadku.
„Odišla na víkend,“ povedala suseda, keď ju stretol na schodoch.
„Kam?“ spýtal sa skôr, než si to stihol premyslieť.
„Na dedinu. Svadba.“
Prikývol.
To malo byť všetko.
Malo.
Ale nebolo.
Cesta tam bola dlhšia, než čakal.
A hlúpejšia, než by si kedy priznal.
Čo tam vlastne robí?
Nemá právo.
Nemá dôvod.
A predsa šiel.
Hudba znela už z diaľky.
Svetlá.
Smiech.
Ľudia.
Zastal.
Na chvíľu zostal stáť bokom.
A potom ju uvidel.
Elena.
Stála medzi ľuďmi.
Usmievala sa.
Inak.
Voľnejšie.
A práve to ho zasiahlo najviac.
Mohol sa otočiť.
Odísť.
Mal.
Ale spravil krok.
A potom ďalší.
Až stál pred ňou.
Elena stuhla.
„Vy…?“ povedala potichu.
To „vy“ ho takmer rozosmialo.
Aj teraz.
„Prepáčte,“ povedal. „Ja… asi by som tu nemal byť.“
Ticho.
Ľudia okolo nich si ich začali všímať.
Ale jemu to bolo jedno.
Prvýkrát.
„Tak prečo ste tu?“ spýtala sa.
To bola tá otázka.
Zhlboka sa nadýchol.
Pozrel sa na ňu.
A vedel, že ak teraz nič nepovie…
tak to stratí.
„Pretože vás neviem nechať tak,“ povedal.
Ticho.
Skutočné.
„Pretože odkedy som vás stretol…“ zastavil sa.
Nebolo to jednoduché.
„…tak nič nie je rovnaké.“
Elena sa nepohla.
Len sa na neho pozerala.
„Nemal by som to hovoriť,“ pokračoval tichšie.
„Nemal by som tu byť. Nemal by som… vás takto hľadať.“
Krátky nádych.
„Ale aj tak som tu.“
Ticho.
Hudba hrala ďalej.
Ľudia sa smiali.
Ale pre nich to všetko zmizlo.
„Vy sa bojíte,“ povedal.
Zachvela sa.
„A ja…“ na chvíľu zaváhal.
„…sa bojím tiež.“
Prvýkrát.
Úprimne.
„Ale viem jedno,“ dodal.
Spravil krok bližšie.
„Keď som s vami… tak to stojí za to.“
Ticho.
Elena mala slzy v očiach.
Ale neuhla.
Tentokrát nie.
„Peter…“ zašepkala.
Zamrzol.
To meno.
Z jej úst.
Pred všetkými.
A už to nebolo „vy“.
Bolo to niečo iné.
Niečo, čo sa nedalo vziať späť.
A on sa len jemne pousmial.
Nie preto, že by bolo všetko vyriešené.
Ale preto…
že prvýkrát to už nebolo len medzi slovami.
- Writer
