Kapitola 14 – Pred očami všetkých
421 Words
Hudba stále hrala.
Smiech.
Poháre cinkali.
A predsa…
všetko stíchlo.
Aspoň pre ňu.
Elena stála oproti nemu.
Peter.
Tu.
Pred všetkými.
Cítila pohľady.
Zo všetkých strán.
Šepot.
Otázky, ktoré nikto nepovedal nahlas.
A on…
len stál.
Neuhýbal pohľadom.
Povedal to.
Nahlas.
Niečo, čo malo zostať medzi nimi.
Srdce jej bilo tak silno, až mala pocit, že to počujú aj ostatní.
„Peter…“ zopakovala tichšie.
Jej hlas sa stratil v priestore medzi nimi.
Nevedela, čo má spraviť.
Chcela k nemu urobiť krok.
A zároveň utiecť.
Adam stál kúsok za ňou.
Všimla si ho až teraz.
Pozeral na ňu.
Nie vystrašene.
Očakávajúco.
Presne tak, ako vtedy doma.
„My chceme byť šťastní.“
Tie slová sa jej vrátili.
Zhlboka sa nadýchla.
A urobila krok.
Ale nie k nemu.
Otočila sa.
Ticho v sále zhustlo.
Urobila pár krokov preč.
Srdce jej kričalo.
Ale nohy išli ďalej.
Vyšla von.
Chladný vzduch ju udrel do tváre.
Zastavila sa.
Konečne.
Zhlboka sa nadýchla.
Slzy jej stekali po lícach skôr, než si to uvedomila.
„Prečo teraz…“ zašepkala.
Dvere za ňou sa otvorili.
Vedela, kto to je.
Nemusela sa otočiť.
„Prepáčte,“ povedal ticho.
Zatvorila oči.
„Neospravedlňujte sa,“ odpovedala.
Hlas sa jej triasol.
Ticho.
„Nemal som to urobiť takto,“ pokračoval.
Otočila sa.
Bol tam.
Presne tak, ako vždy.
Len teraz bez odstupu.
Bez ochrany.
„Prečo ste prišli?“ spýtala sa.
Pozrel sa na ňu.
„Pretože som nevedel zostať preč.“
To ju zasiahlo.
„A myslíte, že ja to mám jednoduchšie?“ zvýšila hlas.
Peter stuhol.
„Mám deti. Minulosť. Strach,“ pokračovala.
„A vy… prídete a poviete toto pred všetkými?“
Ticho.
„Ja viem,“ povedal.
Ale tentokrát to nestačilo.
„Nie, neviete,“ pokrútila hlavou.
Slzy jej stekali voľne.
„Vy môžete odísť,“ dodala.
„Sadnúť do dodávky a ísť ďalej.“
Zadržal dych.
„A vy?“ spýtal sa.
Zamrzla.
„Ja tu zostávam,“ povedala ticho.
Ticho medzi nimi bolelo.
Peter spravil krok bližšie.
„A myslíte, že ja odídem?“ spýtal sa.
Zdvihla pohľad.
„Mal by ste,“ zašepkala.
Ale neznelo to presvedčivo.
On sa jemne pousmial.
Ten istý pohľad.
„To už asi neviem,“ povedal.
Ticho.
Elena zatvorila oči.
A v tom momente si uvedomila jednu vec.
Neuteká pred ním.
Uteká pred tým, čo cíti.
Otvorila oči.
Pozrela na neho.
Tentokrát bez strachu.
Bez úteku.
Urobila krok bližšie.
„Ja…“ začala.
Zastavila sa.
Nebolo treba viac.
Peter sa nepohol.
Len čakal.
A to rozhodnutie…
bolo na nej.
- Writer
