Kapitola 9 – Návraty
327 Words
Bolo to len otázkou času.
Elena to cítila.
Niečo, čo sa skončilo, sa málokedy stratí úplne.
A potom zazvonil telefón.
Tomáš.
Pozerala na meno na displeji dlhšie, než by chcela priznať.
Nezdvihla.
Zazvonil znova.
A znova.
Nakoniec prijala.
„Prosím?“ jej hlas bol pokojný. Až príliš.
„Elena…“ jeho hlas bol iný.
Nie nahnevaný.
Tichý.
To ju zneistilo viac než krik.
„Chcem sa porozprávať.“
Zavrela oči.
„O čom?“
„O nás. O deťoch.“
Ticho.
„Tomáš…“
„Prosím,“ prerušil ju.
To slovo nepoznala.
Nie od neho.
„Dobre,“ povedala nakoniec. „Ale nie tu.“
Dohodli sa na krátkom stretnutí.
Keď ho uvidela, niečo sa v nej stiahlo.
Stál tam.
Ten istý.
A predsa nie.
„Ahoj,“ povedal.
Prikývla.
„Chýbajú mi,“ začal.
Vedela, koho myslí.
„Môžeš ich vidieť,“ odpovedala.
„Nie takto,“ pokrútil hlavou.
Zhlboka sa nadýchla.
„Tomáš, to čo sa stalo…“
„Bola to chyba,“ skočil jej do reči. „Nezvládol som to.“
Ticho.
„Mrzí ma to.“
Pozerala na neho.
Chcela veriť.
Naozaj.
Ale niečo v nej už vedelo.
„Ja…“ začala.
Zastavila sa.
Nevedela, ako to povedať.
Ako vysvetliť, že už nie je tam, kde bola.
Tomáš urobil krok bližšie.
„Daj nám ešte šancu.“
To „nám“ ju zasiahlo.
Rodina.
Minulosť.
Bezpečie.
A potom…
jej hlavou prebehol iný obraz.
Peter.
Ticho.
Pohľady.
Ten bozk.
Elena cúvla o krok.
„Nemôžem,“ povedala ticho.
Tomáš stuhol.
„Kvôli komu?“ spýtal sa.
Zadržala dych.
„Kvôli sebe.“
To bola pravda.
Aspoň časť.
Tomáš sa zasmial.
Krátko.
Bez radosti.
„Nie je to len o tebe.“
„Tentokrát je,“ odpovedala.
Ticho medzi nimi bolo ťažké.
„Toto neskončilo,“ povedal nakoniec.
Vedela.
Keď odišiel, ostala stáť na mieste.
A prvýkrát si naplno uvedomila…
že to, čo začalo s Petrom, nebude jednoduché.
Ale ani to, čo nechala za sebou.
- Writer
