Kapitola 17 – Domov
518 Words
Cesta späť bola tichá.
Elena sedela vedľa Petra.
Ruky mala položené v lone.
Myšlienky inde.
Svadba ostala za nimi.
Hudba.
Pohľady.
Ten moment.
A pred nimi…
realita.
„Ste unavená?“ spýtal sa potichu.
Pozrela na neho.
Ten tón.
Stále „vy“.
„Trochu,“ odpovedala.
Prikývol.
Chvíľu nič nepovedali.
Ale to ticho už nebolo nepríjemné.
Bolo… ich.
Keď zastavili pred bytovkou, Elena sa na chvíľu nepohla.
Pozrela na vchod.
„Nechce sa mi tam ísť,“ priznala.
Peter sa mierne pousmial.
„Chápem.“
Ticho.
Potom sa na ňu pozrel inak.
„Nemusíte byť na to sama,“ povedal.
Zadržala dych.
„Nechcem, aby ste…“ začala.
„A čo chcem ja?“ prerušil ju jemne.
Zamrzla.
To bolo prvýkrát.
Prvýkrát, čo to otočil.
Pozrela na neho.
A niečo sa zmenilo.
Malý krok.
„Dobre,“ zašepkala.
Nevystúpila sama.
Dvere bytu sa otvorili pomaly.
A on tam bol.
Tomáš.
Stál v obývačke.
Ako keby tam patril.
Elena stuhla.
„Prišiel som za deťmi,“ povedal skôr, než niečo povedala.
Jeho pohľad sa presunul.
Na Petra.
Ticho zhustlo.
„A ty?“ dodal chladne.
Peter sa nepohol.
„Prišiel som s Elenou,“ odpovedal pokojne.
To meno.
Bez „vy“.
Elena to zachytila.
A niečo v nej sa pohlo.
„To vidím,“ uškrnul sa Tomáš.
Napätie vo vzduchu by sa dalo krájať.
„Tomáš, nie teraz,“ povedala Elena.
„Nie teraz?“ zasmial sa bez radosti.
„Kedy teda? Keď už bude neskoro?“
„Už je neskoro,“ odpovedala ticho.
Ticho.
Tomáš sa na ňu pozrel.
Dlho.
„Takto si to chcela?“ spýtal sa.
Elena zhlboka dýchala.
„Ja som nechcela žiť v strachu,“ povedala.
Jeho pohľad potemnel.
„A teraz čo?“ ukázal smerom k Petrovi.
„Toto je riešenie?“
Ticho.
Elena sa otočila.
Pozrela na Petra.
On len stál.
Nehovoril.
Nechal to na nej.
A to bolo správne.
Znovu sa otočila na Tomáša.
„Toto nie je riešenie,“ povedala.
„Toto je… začiatok.“
Tomáš sa zasmial.
„To dlho nevydrží.“
Elena spravila krok dopredu.
„Možno nie,“ povedala.
„Ale bude to moje rozhodnutie.“
Ticho.
To bolo prvýkrát.
Keď to povedala takto nahlas.
Tomáš nemal odpoveď.
Len pokrútil hlavou.
„Uvidíme,“ povedal.
Vzdal to.
Zatiaľ.
Keď odchádzal, dvere zabuchli hlasnejšie, než bolo treba.
A potom…
ticho.
Skutočné.
Elena si sadla na gauč.
Ruky sa jej jemne triasli.
Peter zostal stáť.
„Si v poriadku?“ spýtal sa.
Zamrzla.
Pozrela na neho.
To „si“.
Ticho.
A potom sa jemne usmiala.
„Asi áno,“ odpovedala.
Bez rozmýšľania.
Bez strachu.
On sa pousmial.
Malý moment.
Ale veľký.
Sadol si vedľa nej.
Nie príliš blízko.
Ale dosť.
„A čo teraz?“ spýtal sa.
To bola tá otázka.
Elena sa oprela.
Pozrela pred seba.
„Neviem,“ priznala.
Potom sa otočila k nemu.
„Ale viem, že už nechcem cúvnuť.“
Ticho.
Peter prikývol.
„Ani ja.“
Ich pohľady sa stretli.
Tentokrát bez bariér.
Bez „vy“.
Bez úteku.
Len oni.
A niečo, čo sa práve začalo.
- Writer
