Falling for the Courier

Kapitola 19 – Medzi riadkami

Ráno bolo rovnaké.

Aspoň na prvý pohľad.

Budík zazvonil.

Deti sa zobudili.

Raňajky, obliekanie, škola, škôlka.

Všetko išlo tak, ako malo.

Len Elena bola… inde.

Pri okne.

Zvykla si na to.

Pozerať dole.

Nie vedome.

Ale predsa.

Dnes tam nebol.

Žiadna dodávka.

Žiadny pohyb.

Len prázdne miesto.

Zhlboka sa nadýchla.

„Je to v poriadku,“ zašepkala si.

Ale neznelo to presvedčivo.

Dni plynuli.

Jeden.

Druhý.

Neozval sa.

Ani ona jemu.

Nie preto, že by nechcela.

Ale preto…

že nevedela ako.

Slová z kapitoly predtým jej zneli v hlave.

Moja žena… odišla.

To ticho po tom bolo hlasnejšie než čokoľvek.

Keď ho konečne zbadala, nebola na to pripravená.

Stál pri dodávke.

Presne tam, kde vždy.

Srdce jej poskočilo.

Urobila krok.

Zastavila sa.

Niečo bolo iné.

Videla to už z diaľky.

Bol… tichší.

Keď zdvihol hlavu a zbadal ju, pousmial sa.

Ale ten úsmev nedosiahol oči.

„Dobrý deň,“ povedala.

Slová jej vykĺzli skôr, než ich stihla zastaviť.

Peter prikývol.

„Dobrý,“ odpovedal.

Ticho.

To „dobrý“ zabolelo viac než čokoľvek.

Prišla bližšie.

„Ako sa máš?“ spýtala sa opatrne.

Na sekundu zaváhal.

„Dobre,“ odpovedal.

Krátko.

Bez ďalších slov.

Elena prikývla.

Nevedela, čo ďalej.

„Veľa práce?“ skúsila.

„Ako vždy,“ povedal.

Znova to isté.

Bez emócie.

Ticho medzi nimi bolo teraz iné.

Prázdnejšie.

Chýbalo tam niečo.

Alebo niekto.

„Ja…“ začala.

Zastavila sa.

Peter ju sledoval.

Čakal.

Ale nepomohol jej.

A to bolo nové.

„Nič,“ povedala nakoniec.

Prikývol.

„Musím ísť,“ dodal.

Zamrzla.

„Jasné,“ odpovedala.

Otočil sa.

Odišiel.

Bez toho, aby sa ešte raz pozrel.

Elena ostala stáť.

A uvedomila si jednu vec.

Chýba jej.

Nie len jeho prítomnosť.

Ale to, čo bolo medzi nimi.

Večer sedela na gauči.

Deti spali.

Byt bol tichý.

Príliš.

Telefón mala v ruke.

Dlho.

Odomkla ho.

Napísala:

Si v poriadku?

Zastavila sa.

Vymazala.

Napísala znova:

Dnes si bol iný.

Znovu zastavila.

Vymazala.

Zhlboka sa nadýchla.

A potom napísala:

Chýbaš mi.

Pozerala na tie slová.

Príliš úprimné.

Ale pravdivé.

Na chvíľu zaváhala.

A potom…

odoslala.

Srdce jej bilo rýchlejšie.

Čakala.

Minútu.

Dve.

Päť.

Displej zostal tichý.

Žiadna odpoveď.

Elena položila telefón vedľa seba.

Zatvorila oči.

„Takto to asi má byť,“ zašepkala.

Ale v hrudi ju niečo tlačilo.

Nie bolesť.

Nie úplne.

Skôr…

prázdno.

A presne to bolo horšie.